Cukrovka | Vlado Kocian samoliečba chorôb

Cukrovka (diabetes) sa nachádza na samom vrchole rebríčka chorôb zapríčinených alebo aspoň značne podmieňovaných modernou stravou. Pretože podžalúdková žľaza (pankreas) sa prekyslením trvalo poškodí, spôsobí to prudký nárast ketónov, a tým cukrovku aj s jej početnými neskoršími následkami (nervové choroby, oslepnutie, spomalené hojenie rán a cytolýza). Ale aj v dôsledku cukrovky samej sa tvorí v tele mimoriadne veľa kyselín. Pri cukrovke sa totiž zväčša odporúča strava bohatá na bielkoviny, teda značne prekysľujúca. Z toho vyplývajúce záťaže sa, samozrejme, časom znásobujú, preto sa cukrovka objavuje väčšinou v starobe. Príčinou stareckej cukrovky nie je natoľko samotný nedostatok inzulínu, ako skôr poškodenie podžalúdkovej žľazy, najmä Langerhansových ostrovčekov v dôsledku vysokej kyselinovej záťaže. Vyvážené hospodárenie s kyselinami a zásadami spolu s nevyhnutnými výživovými doplnkami na prísun stopových prvkov máva často priam prekvapujúce výsledky. Stopové prvky sú totiž pri tvorbe, ukladania uvoľňovaní inzulínu nepostrádateľné. V prvom rade diabetikom často chýba zinok. To máva za následok poruchu imunitného systému a zdĺhavú liečbu poranení. Ale aj stopový prvok chróm má vplyv na látkovú premenu cukru, a preto by ho organizmus mal mať k dispozícii dostatočné množstvo. Predovšetkým však by sa mala podstupovať permanentná očista tela od kyseliny s denným prílevom zásad v hodnote pH 7,5. To je základ každej terapie, lebo očista od kyseliny nielenže odbremeňuje organizmus a posilňuje imunitný systém, ale môže výrazne zlepšiť aj účinnosť inzulínu. Nie div, že pred objavením inzulínu sa predpisovalo diabetikom denne až 30 gramov sódy bikarbóny.

Energiu si zabezpečujeme z troch základných živín v potrave. Sú to cukry, tuky a bielkoviny. Zdrojom cukrov je múka, zemiaky, ryža, ovocie (ovocný cukor čiže fruktóza), zelenina, ale aj jednoduché cukry ako repný cukor (sacharóza), mliečny cukor (laktóza). Aby sa zložené cukry (polysacharidy) premenili na energiu, najprv sa v tráviacom trakte rozložia na malé čiastky. Jedna z nich je glukóza. Potom sa prenášajú krvnými cievami do buniek, kde sa vytvára energia.

Glukóza je základný zdroj energie využívaný v ľudskom tele. Medicínsky výraz pre glukózu v krvi je glykémia: glyc = glukóza + (h)aema = krv. Glukóza v krvi sa môže jednoducho merať z venóznej (žilovej) alebo kapilárnej krvi (napr. krv z končeka prstov). Energia sa uchováva vo forme glykogénu v pečeni a vo svaloch ako „energetická rezerva". Glykogénová rezerva sa používa napríklad počas stavu nalačno (v noci), alebo po telesnom cvičení. Pečeň takisto môže tvoriť glukózu z ostatných zdrojov energie, z bielkovín a tuku.

Normálna hodnota cukru v krvi (glykémia) je do 5,5 mmol/l a po jedle menej ako 7,8 mmol/l. Pri hodnote viac ako 10 mmol/l sa glukóza začína vylučovať močom.

Po jedle sa zložené cukry strávia a vstupujú do krvného obehu, ktorý ich roznáša do buniek. Inzulín pomáha svalom, pečeni a tukovému tkanivu vo využití cukru z krvi. Je to hormón, ktorý tvoria tzv. B-bunky v podžalúdkovej žľaze (pankrease) a tá ho následne vylučuje. Aj pečeň potrebuje inzulín, aby sa začal proces uchovávania glukózy vo forme zásoby (glykogénu).

Pri nedostatku inzulínu alebo pri jeho nedostatočnom účinku dochádza k poruche využitia cukru (glukózy) v bunke. Bunky začínajú používať ako zdroj energie tuky, ktoré sa však nedajú dobre využiť. Vznikajú silné kyseliny, ktoré okysľujú vnútorné prostredie organizmu. Ich vylučovanie môžeme zmerať jednoduchým vyšetrením moču - prúžkom na ketolátky. Ich prítomnosť je varovným príznakom.

Pri nedostatočnom pôsobení inzulínu dochádza aj k zvýšenému odbúravaniu bielkovín, ktoré sú základnou stavebnou jednotkou buniek. Ich odbúravanie a spracovávanie v pečeni vyvoláva zvýšenie glykémie (hladiny glukózy v krvi). Pri cukrovke bunky trpia nedostatkom uprostred nadbytku.

Proti inzulínu pôsobí viacero hormónov: glukagón, adrenalín, noradrenalín a kortizol. Najsilnejší z nich je glukagón. Vylučujú ho tzv. A-bunky pankreasu v závislosti od koncentrácie cukru v krvi. Uľahčuje uvoľňovanie glukózy z glukózového zásobníka v pečeni a vyvoláva tvorbu glukózy z iných zdrojov.

Kortizol začína pôsobiť na svitaní. Zvyšuje hladinu glukózy, t. j. energie či paliva na začínajúci sa deň.

Adrenalín a noradrenalín zvyšujú hodnotu cukru v krvi v stresovej situácii. Organizmus má pripravenú energiu, aby sa svaly mohli zapojiť a aby sa situácia mohla vyriešiť.

Cukrovka, diabetes mellitus, je ochorenie rozmanitého pôvodu, pre ktoré je príznačné dlhodobé zvýšenie glukózy v krvi (hyperglykémia) s poruchou látkovej premeny cukrov, tukov a bielkovín; je spôsobené poruchou vylučovania inzulínu, pôsobenia inzulínu alebo oboch porúch súčasne.

O cukrovke hovoríme vtedy, ak je hodnota cukru v krvi nalačno viac ako 7,00 mmol/l a 2 hodiny po jedle alebo pri náhodnom stanovení viac ako 11,00 mmol/l.

Cukrovka 2. typu je spôsobená najmä:

1. inzulínovou rezistenciou
2. porušenou funkciou B-buniek zapríčinenou zníženým vylučovaním inzulínu
3. zníženým pôsobením hormónov tvoriacich sa v čreve a žalúdku.

Pri cukrovke počet alebo funkcia buniek, ktorých úlohou je tvorba inzulínu, klesne na polovicu. Prečo sa tak deje? Telo vie, že príliš veľa energie mu škodí. Bráni sa prijímaniu energie „uzamknutím zámkov". Avšak B-bunky určené na tvorbu kľúčov k zámkom (inzulínu) majú signál, že energie ukrytej v glukóze (cukre v krvi) je príliš veľa, a teda tvoria kľúče (inzulín), aby vpustili do buniek energiu. Kľúčov je potrebné vytvoriť viac, a preto sa B-bunky postupne vyčerpajú a odumrú. Odborne sa tento jav nazýva inzulínová rezistencia. Znamená to, že na dosiahnutie toho istého účinku treba oveľa viac účinnej látky. Uvedený proces zapríčiňuje vývoj cukrovky najmä u tučných ľudí. Ak klesne hmotnosť, vždy sa zlepší citlivosť na telu vlastný alebo dodávaný inzulín.

Na začiatku majú pacienti s cukrovkou 2. typu vysokú hladinu inzulínu, aby sa kompenzovala inzulínová rezistencia. Napriek tomu je inzulínová sekrécia, ako reakcia na zmeny glukózy, poškodená. Mnohí ľudia s 2. typom cukrovky majú roky po stanovení diagnózy taký nízky stupeň vylučovania inzulínu, že je nutná inzulínová liečba.

Cukrovka 2. typu je dlhodobé a postupujúce ochorenie, pri ktorom postupne zaniká funkcia a počet B-buniek. V súčasnosti nepoznáme žiaden liek, čo by dokázal bunky obnoviť alebo plne im vrátiť funkciu. Lieky, ktoré máme k dispozícii, dokážu korigovať priebeh ochorenia, znižovať výskyt komplikácií, ale predpokladom úspechu je spolupráca pacienta - tá spočíva v racionalizácii životného štýlu, teda v diéte, znížení hmotnosti a pohybe. Pacient svojím aktívnym prístupom k liečbe výrazne spomaľuje priebeh ochorenia. Štúdiom skupín s vysokým výskytom cukrovky sa zistilo, že hlavným činiteľom okrem dedičnosti je kombinácia veľmi malej telesnej aktivity s konzumáciou veľkého množstva vysoko kalorickej stravy nevhodného zloženia, čo spôsobuje tučnotu značnej časti ľudí žijúcich týmto spôsobom života.

Cukrovka 2. typu (diabetes mellitus 2. typu) sa vyskytuje najčastejšie. Vzniká v dospelosti, ale v súčasnosti postihuje aj mladších ľudí. Trpia ňou osoby najmä s vyššou telesnou hmotnosťou a sedavým spôsobom života. Veľmi často sa vyskytuje u pokrvných príbuzných (matka, otec, súrodenci, tety, strýkovia). Jej príznaky nie sú výrazné, ochorenie prebieha dlhé roky bez akýchkoľvek známok. Veľmi často sa prejaví až závažnými komplikáciami. Mnohokrát jej predchádza hraničná glykémia nalačno, porucha glukózovej tolerancie a cukrovka zistená počas ťarchavosti.

Cukrovka 1. typu (diabetes mellitus 1. typu) je ochorenie, pri ktorom zanikli B-bunky, ktoré tvoria inzulín v pankrease. Veľa ráz sa prejaví po prekonanej infekcii. Telo si vytvára protilátky proti vlastným bunkám, čím ich ničí. Inzulín je nevyhnutný pre zachovanie života, preto sa tento typ cukrovky prejaví výraznými príznakmi: veľkým smädom a častým močením, závratmi a spavosťou, plytkým a zrýchleným dýchaním, čo súvisí s rozvratom vnútorného prostredia. Vyskytuje sa najčastejšie u mladých ľudí.

Zvláštnym typom diabetu je LADA diabetes - latentný (skrytý) autoimunitný diabetes mellitus dospelých. Charakterizuje ho postupný zánik B-buniek a potreba inzulínovej liečby v neskoršom období života.